Esenciálna podstata rastlín

Rastliny priviedli organizmy z mora na pevninu približne pred 400 až 450 miliónmi rokov, keď sa rozvinuli z jednobunkových rias. 
Ich evolúcia potom pokračovala, až nakoniec tieto rastliny začali tvoriť 99% všetkých živých organizmov na planéte. Majú jedinečnú schopnosť zachytávať slnečné svetlo a využívať jeho energiu na získanie oxidu uhličitého z atmosféry. Následným zlúčením tohto oxidu uhličitého s vodíkom a kyslíkom z vody vytvárajú cukry, pomocou čoho tvoria svoje listy, semená a kvety, ktoré obsahujú škroby, tuky a bielkoviny. 
Vedľajším produktom tohto procesu , označovaného ako fotosyntéza, je kyslík, ktorý je potrebný na zachovanie ľudského života. Rastliny nám umožňujú nie len dýchať, ale tiež nám poskytujú potravu, či už priamo alebo nepriamo prostredníctvom zvierat, ktoré sa živia rastlinami alebo zvieratami, ktoré sa živili rastlinami. Každá forma života na zemskom povrchu je tu vďaka tomu, že rastliny dokážu zhromažďovať a uchovávať slnečné svetlo a že nejaký ďalší organizmus môže túto rastlinu zjesť a využiť uvedenú energiu slnečného svetla v nej, ako zdroj energie pre jej telo. Ľudia si na rozdiel od rastlín nedokážu vytvoriť tkanivá priamo zo slnečného svetla, vody a vzduchu a preto sú úplne závislí na rastlinách a nedokázali by bez nich prežiť.
Keď sa vrátime späť na počiatok vývoje rastlín a zvierat zistíme, že ako prvé sa na pevninu presunuli obojživelné rastliny, ktoré sú bezjadrovými, cievnatými rastlinami, ako napríklad praslička a kapradiny. Potom ich nasledovali plazivé rastliny, napríklad ihličnany a nakoniec sa presunuli na pevninu savčie rastliny, tzv. krytosemenné rastliny, či rastliny, u ktorých dochádza k vnútornému vývoju a je u nich chránené embrio. Potom, čo sa rastliny presunuli na pevninu, nasledovali ich aj ich zvieracie protiklady. Savci sa na pevnine objavili až potom, čo na nej začali rásť krytosemenné (kvitnúce) rastliny, ktoré pre ne predstavovali zdroj obživy. Ako náhle na pevnine prevládali krytosemenné (kvitnúce) rastliny, zdokonaľovali svoju schopnosť rozmnožovania a opeľovania. K náhodnému opeľovaniu dochádza pôsobením vetra, ale účinnejšie opeľovanie prebieha prostredníctvom hmyzu, včiel, vtákov a zvierat. U rastlín a zvlášť u ich kvetov sa v priebehu evolúcie vyvinuli sexuálne znaky, kedy sa ich pohlavné orgány nachádzajú vo vnútri kvetu a prvotným cieľom rastliny je, pritiahnuť k týmto pohlavným orgánom opeľovačov. Kvety veľa rastlín obsahujú ako samčie pohlavné orgány (tyčinky, ktoré vytvárajú peľ), tak aj samičie pohlavné orgány (piestiky, ktoré obsahujú semenníky s vajíčkami, čnelkou a bliznou). Na iných rastlinách sa nachádzajú oddelené samčie a samičie kvety a u ďalších rastlín sa vyskytujú samčie rastliny a samičie rastliny. Keď sa zrnko peľu ocitne na byline, ktorá je rovnou plošinou na vrcholku čnelky, dôjde k ich vzájomnej interakcii, pri ktorej sa zrnko peľu „prehryzie“ bliznou do čnelky a potom prerastá celou čnelkou až do semenníku. V ňom následne zárodok v peľovom zrnku splynie s vajíčkami a oplodní ich. Peľ jednotlivých rastlín má svoj špecifický tvar, veľkosť, bielkovinový obal a rezonanciu, takže je úplne jedinečný pre daný biologický druh rastliny. Keď teda na bliznu rastliny dopadne peľové zrno inej rastliny, tak ku žiadnej zmienenej interakcii nepríde. Pokiaľ sa však na nej naopak ocitne peľové zrno s identickými proteínmi, nastane rezonančné ladenie (vibrovanie na rovnakej frekvencii) a začne proces opeľovania.
Kvitnúce rastliny si vyvinuli dômyselné spôsoby, ako k sebe priťahovať opeľovačov. Niektoré majú jasné farby, iné výraznú vôňu a ďalšie zvyšujú svoju teplotu. Všetky obsahujú výživový plyn, ktorým sa môžu opeľovači živiť a najvzácnejší poklad zo všetkého – nektár. Rastliny si veľmi múdro rozvinuli také tvary svojich kvetov, v ktorých sa ich nektár nachádza veľmi hlboko, takže s nimi včely, hmyz a vtáci musia nadviazať veľmi blízky kontakt, aby mohli získať tieto drahocenné kvapky nektáru. Veľa rastlín má len jedného opeľovača a ich vzájomný symbiotický vzťah zaisťuje ich prežitie. „V južnej Afrike rastie ružový horec, ktorý je opeľovaný druhom včiel, ktoré majú peknú, hebkú (jemnú) srsť. Kvety horca sa doširoka otvárajú a odhaľujú pri tom všetky svoje zakrivené biele čnelky a tri veľké tyčinky. Na konci každej tyčinky sa nachádza dlhý, hrubý prašník (samčí ústroj kvetu, horná časť tyčinky, na ktorej sa tvorí peľ), ktorý je zdanlivo pokrytý žltým peľom a láka k sebe akýkoľvek prelietajúci hmyz. To je však omyl. Uvedený žltý prašník je totiž dutý a peľ sa nachádza až hlboko v ňom. Jediná cesta k tomuto peľu vedie cez malú dierku priamo na vrchole tohto prašníku a existuje iba jeden spôsob, akým je možné vytiahnuť ho na povrch. Zmienené včely vedia, ako to dosiahnuť. Priletia na kvet a ako väčšina včiel svojimi krídlami vydávajú vysoký prenikavý zvuk. Keď dosadnú na prašník, aj naďalej trepotajú svojimi krídlami, ale znížia frekvenciu tohto trepotania, takže tón ich bzučania zrazu klesne tak, že približne zodpovedá tónu stredného C. Vďaka tomu sa prašník rozkmitá presne na tej správnej frekvencii, ktorá je potrebná na uvoľnenie peľu a jeho jednotlivé zrnká začnú vytryskovať z drobnej dierky na vrchole prašníka ako žltý vodotrysk. Následne na to ich včely začnú zbierať a ukladať ich do košíčkov na svojich nohách.

Fotka používateľa Áyurveda pre zdravie.